Za stolom

Kuchyňa je najdôležitejším miestom života rodiny. Pochádzam z prostredia, kde sa dbalo na stolovanie, spoločné jedenie, presné načasovanie a poradie chodov. Pamätám si, ako mi v detstve a dospievaní nebolo celkom jasné, kde sa tieto pravidlá vzali a prečo sa na nich trvá aj vtedy, keď pre mňa nemali nijaký význam - nevzdialiť sa od stola, časom obeda je presné poludnie, počas hlavných chodov sa nemôže piť, vždy treba jesť polievku... Nič z toho pre mňa vtedy nebolo ani dôležité, ani logické.
Neveľký byt, do ktorého sme sa s manželom sťahovali po svadbe, sme si vybrali podľa príjemne priestrannej kuchyne. Dve stoličky sme časom vymenili za štyri, pribudli kuchynské pomôcky aj špeciálne kuchárske knihy a pribudli pravidlá nášho stolovania, ktoré sme si celkom slobodne postupom času zladili. To, že mnohé z nich sú rovnaké ako z môjho detstva, je len dôkazom toho, že kuchyňa a jedálenský stôl sú mýtické miesta.
Aby sme na to pri každodennom zhone a konzume nezabudli, sprevádza nás jedna spomienka na letný Paríž.

K stolovaniu patria aj obrusy. Len pomaly sa presúvame z odolných umelých verzií k látkovým, ktoré by u nás vydržali asi len jedno jedenie. No aj táto zmenšená verzia obrusu je veľkou zmenou. Látku vyberal syn, veľkosť manžel a dcéra si už svoj rožtek označila, najskôr farbičkou a potom aj jedlom.